Letné putovanie

1. deň

Ani presne neviem kedy sme vyrazili z Bratislavy, no bolo to 11. júla a plní chuti do cestovania sme nabalili môj renault až skoro do prasknutia. Nikdy by som neveril, že dvaja ľudia takto zapracú auto, ale keď som zrátal, že sme vziezli stan, foto výbavu, statív, dva veľke batohy osobných vecí, deky a jeden z posádky bola moja priateľka, tak sa ani nečudujem. ;-) Povodne som nechcel brať veľa máp, resp. Mal som určitý plán trasy a prilišné odchýlky som si nechcel veľmi pripušťat, lebo som veril v priazeň počasia, ktorá ako sa neskôr ukázala vôbec nebola taká priaznivá v akú som dúfal. Cesta BA->BB ubehla celkom rýchlo, už si pomaly budem značit rekordy a robit zárezy na volant. ;-) Ubytovali sme sa v hoteli/moteli/ubytovni (neviem čo to presne je) Turist kúsok od ťahu na Ružomberok a blizko nášho prvého ciela – Amfiteátra, kde sa mal večer konať koncert skupiny Apocalyptica. Najprv sme sa pekne ubytovali (z môjho zimného zážitku z tohto ubytovacieho zariadenia som mal miernu obavu a tak som priateľku pripravoval na najhoršie), navláčili všetko do izby a pokochali sa útulnosťou a komfortom ktorý naša izbička poskytovala. ;-) Na moje prekvapenie izba nebola v takom stave ako v zime o čom ma presvedčilo aj konštatovanie Hanky “veď to tu nieje až také zlé". A to keď ona niečo takéto povie, to je už čo povedať... ;-) cca. o 18:00 sme sa vybrali po lístky. Tie som mal objednané cez internet a pomocou ID a hesla ktoré som obdržal mailom som sa mal hlásiť pri pokladni v amfíku kde mali o mne vedieť a dať mi lístky. Ani jeden z nás nevedel kde sa amfiteáter nachádza, len nám bolo známe, že je blizko ekonomickej fakulty UMB. A naozaj tak bolo, zistili sme to ihneď podľa prúdu ludi ktorý tiekol jediným smerom – k amfiteátru. O tom čase ešte nebol až taký problem zaparkovať a v kluďe sa pobrať po lístky. Po miernom stupáčiku sme prišli k vytúženému miestu. Pred vchodom už stálo dosť ludí v skupinkách a nad tým všetkým mali prísny dohľad páni z polácie a ochranky, ktora sa neskôr ukázala ako tvrdá no férová. Pokladne boli dve, č. 1 a 2, potom tam bola búdka s nápisom AKREDITÁCIE. Ako som bol inštruovaný, nabehol som do pokladne a vybafol na tetu moje iniciály a čakal som, že sa ma spýta na ID a heslo. Aké bolo však moje prekvapenie keď mi povedala, že také lístky (z inetu) už nemá, ale že mám počkať, že zbehne za vedúcou. Zahromžil som na slovenskú paródiu na e-biznis, ale bol som relatívne kľudný, lebo lístkov tam ešte mala dosť, takže keby neboli zľavnené z inetu (450sk, oproti normálnym za 490sk), tak by som kúpil drahšie, ale ušetrit 100sk mi stálo za čakanie. :-) Po chvíly teta prišla s informáciou, že v búdke AKREDITÁCIE dostanem čo chcem a tak sa aj stalo, síce po mojom menšom zaváhaní pri ktorom som zabudol heslo a musel ho prečítať z papieriku ktorý som mal pre túto situáciu pripravený. Na tomto mieste som bol informovaný aj o tom, že koncert síce zacne o 19:30, no samotná Apocalyptica začne až okolo 20:45, takže sme sa vybrali do mesta napiť a napapať. Nájsť hlavné námestie nebolo ťažké, lebo zjavne sme boli v epicentre diania kde každý šiel tam kam my a preto ked sme pomysleli na bagetu, tak stačilo nasledovať dav ľudí a ten nás doviedol priamo pred bagetériu. Zaujímavo fungujúci fenomén, ktory bol dosť neomylný v ten deň o čom sa presvedčil aj kamoš ktorého sme na námestí stretli a ktorý nevedel kde je amfiteáter. Našiel ho však v pohodičke, veď tam šiel každý človek z námestia. ;-) 20:45 sme už boli pripravení ja + Hanka + Peťo + jeho kamoš v amfiteátri, obsadili sme si to najlepšie miesto na najmenej naklonených a prehnitých sedačkách a čakali na A. počúvanim maďarskej predskupiny, ktorá ako jedna naša nemenovaná skupina má asi všetky ich pesničky založené na jednej melódii a nasledných minimodifikáciach... Medzičasom sa začalo brutálne zmrákať a aj začalo pršať, čas pokročil, Apocalyptica nikde, maďari hrali stále to isté a dažď pokračoval. Časom maďarská skupina prestala, dážď však nie a kedže začala byť aj zima, tak po spoločnej úvahe som sa odhodlal ísť mimo areál po dáždnik a deku pre moju lásku. Ochranka von z areálu púšťala len po dvoch, aby sa nevyskytol pre nich chaos – ako zábezpeku brali OP, čo v dnešnej dobe háklivej na ochranu informacií o sebe ;-) nieje príliš múdre, ale čo by človek nespravil pre človeka druhého. Po malom čakaní som sa dostal von po veci aj ja. Medzitým pršať prestalo a ja som začal uvažovať, že sa vrátim s prázdnou, no ale nespravil som tak, lebo som bežal,bolo mi teplo a priateľke chladno a mokro. Návrat do amfiteátra bol mierne šokujuci, lebo mi ochrankár povedal, že ma pustí až keď sa vráti môj kamarát s peniazmi – to som vôbec nechápal, navyše začalo znovu pršať, tak som sa ponáhlal. Naštastie Peto bol rýchly a tak som dostal OP a celá vec mi bola vysvetlená. To už začánala Apocalyptica a čas ukazoval približne 22:00. Plný radosti sme sa kochali umením čo na pódiu Apocalyptica predvádzala, no po dvoch hodinách skončili a už sa viac nevrátili. Smutne sme konštatovali, že skončili a smutne sme sa rozprchli domov... Apocalyptica bola užasná, no aj napriek nepriazni počasia by sa žiadalo aj dlhšie predstavenie. Škoda. Zážitok ako i hudobný tak aj vizuálny to bol ale dobrý. Neľutujeme. Koncert však nebol poslendou akciou dňa – následovalo Tesco, ktoré je otvorené 24h denne za čo sme nesmierne vdační ;-). My, nemajúc jasnú predstavu čo nám skončí v košíku sme sa len s úsmevom pozerali na ľudí čo tam robili polnočné rodinné nákupy a ako sa neskôr ukázalo, polnoc je najlepším časom na kúpu grilu s rodinou. Nakoniec sme kúpili nutellu a taký hnusný koláč, ktorý som aj tak polku vyhodil. Príchod do Turistu bol neskorí, o to skorej sme však zaspali...

2. deň

Budenie bolo príšerné a dosť tesné, lebo o 10:05 nám teta klopala, že o desiatej sa bolo treba odubytovať. Nechajúc klúče na recepcii bez kontaktu s tetou recepčnou sme vyrazili smer Tesco kúpiť raňajko-obed (btw: tie kurence by mohli mať aj trochu teplejšie). Vybrali sme sa do Kremnice, pozreli sme námestie, vyšli hore na vežu po dosť prudkom a úzkom točitom schodisku po ktorom pred nami doslova VYBEHOL smerom nahor zájazd východniarskych dôchodcov. Vnímajuc pôvab stredoslovenského mestečka a obdivujúc silu dôchodcov doprevadzanú spevom smerom nadol sme sa pobrali cez historickú časť späť smerom na námestie kde nás chytila chuť na niečo sladké a tak sme navštívili miestnu cukráreň. Zákusky boli dobré, no ľadovú kávu mohli mať aj lepšiu...

Hanka (okrem iného vybavená aj množstvom máp) našla na mape stred európy, tak sme tam šli pozreť keď už sme boli blízko a vlastne nemali žiaden presný plán trasy ani nocľahu. Stred európy je maličká mohyla, ktorú ako sme sa tam dozvedeli od mnícha ktorý tam doprevadzál spominaných dôchodcov, dal postaviť Mečiar. Je to hneď vedľa kostolíka a kláštora (dosť moderného vzhľadu). Na poli pobliž som sa potešil na balíkoch slamy čo tam mali a vyrazili sme ďalej na Skalku, kde okrem schátraného lyžiarskeho (bežeckého) strediska a veľkého vysielača nebolo nič k videniu.

Kilometre ubiehali, hlad sa neozýval a náš ďalší nápad bola Banská Štiavnica. Najprv sme sa vydali hladať zbytky mojej rodiny v dedine Podsitnianska, teraz už patriaca pod Banskú Štiavnicu. Našli sme dom, ktorý podľa miestneho obyvateľa je ten ktorý sme hladali, ale podla opisu mamy a babky to veru on nebol. Nechceli sme vtrhnúť ľudom do príbytku a prepadnúť ich mojim príbehom, tak sme sa pobrali po miernom chaose a nevšimnutí si „výraznej“ odbočky na Počúvadlo, kde sme si postavili na najlepšom mieste v kempe najlepší stan a vybrali sa na dalšie potulky okolím. Pozreli sme si kaštiel v Antole, pokochali sa krásnym parkovým jazierkom ktorému by bodli nejaké tie zrážky a pozreli sme si aj americkú sekvoju, teda už len jej pekný coolovo zrezaný peň, lebo v r. 1995 (ak si dobre pamätám) ju zrezali bo v r. 1992 uschla. Nepekný pohľad a nepekné prekvapenie, no u nás to tak už chodi. Asi. ;-) V krčme pod Antolom sme si dali kofolu čo ako kofola nechutila, ale dobre padla, lebo naše ústa a krky už boli smädnučké. Do mesta sme si večer šli kúpiť nejaké jedlo a po vrátení do kempu som sa šiel do Počúvadla okúpať. Voda bola studená ako fras, ale tak čistučká, že som jej nemohol odolať. Po chvíli čľaptania mi začala byť aj teplá, ale už som nechcel rybárom plašiť ryby a tak sme zaliezli do stanu a asi ešte 2 hodiny sa rehotali jak nahulení z všetkého čo nás napadlo. Apropo padanie, ak padlo dajaké UFO, alebo lietadlo v okoli BS, tak je to moja vina... ;-) Večer som si ešte pri sprchách a WéCkach dobre pokecal s tetou a ujom čo to tam upratovali o tom ako sú ľudia nezodpovední a blbí.... ryža zásadne do umyvadla nepatrí a do záchodu ktorý nejde splachovať sa NEKAKÁ!

3. deň

Po tvrdom spánku na tvrdom podklade som si doprial raňajky, ktoré mi Hanka priniesla z blízkeho bufetu.. vždy som vravel ze nieje nad párky ktoré sa jedia tak naprírodno vonku, nie z taniera a bez príboru... Ešte kým sme sa zbalili a vyrazili zasa nevedno kam som sa šiel okúpať do jazera a navštíviť kempové sociálne a sprchové zariadenie. Kedže zasa bolo hnusné teplo, cestovať v aute sa nám veľmi nechcelo a tak sme sa vybrali pozrieť Kalváriu nad BS, čo teda ochladzujúci čin nebol (ba priam naopak), ale aspoň sme videli ako sa o pamiatku čo je zaradená v UNESCu staráme -> nestaráme. Pozreli sme aj strážnu vežu, teraz múzeum protitureckých bojov. Ako mnohé iné turistické miesta, aj okolie BS na nás pôsobilo dojmom „bohom zabudnutej krajiny“ kde sa o turistov nikto a nikde nezaujíma, informačné tabule trápne oznamujúce neposkytovanie služieb a keď niečo chcete, tak si čakajte hodinu, lebo len v určitom čase sa niekde niečo deje. Fajn... Aj sme pozerali chvíľu, či uvidíme najväčšiu atrakciu – Rezešov prerobený a zhanobený historický dom, no asi nemáme dostatočné základy architektúry a informacií z časopisu +7dní lebo sme to nenašli. Investigativny reportéri by z nás ale neboli, hladali sme len tak povrchne.

Cieľom dňa bola Zelená Voda pri Novom meste n/Váhom, lebo nasledujúci ďeň mala byť na hrade Beckov akcia „dobýjanie hradu Beckov“ na ktorej som si chcel okúsiť fotenie historických akcií, takže sme chceli spať niekde blízko. Cestu z BS som zvolil cez Žiar n/Hronom (mimochodom v pizzerii Madonna hneď na začiatku robia geniálnu pizzu a ešte geniálnejšiu ľadovú kávu... a majú v meste aj Billu :-), Handlovú, Prievidzu, Topoľčany, Radošinu až do Nového mesta. Takto zložito preto, lebo som tade nikdy nešiel a chcel som vidieť aj ten kraj tam pri Prievidzi/Topoľčanoch. Cesta bola nesmierne únavná, bolo veľmi teplo a v Topoľčanoch som myslel, ze sa na to vy...riem a to tam niekde zabodnem. Aj sme cestou pozerali podľa mapy nejaké kúpaliská/či už prírodné alebo umelé/, no nič sme nenašli/či už na mape, alebo pohľadom z auta :-)/. Nudná cesta skončila na Zelenej Vode kde sme si postavili stan na najlepšom mieste. Pozreli sme si areál, okúsil som zelenú vodičku, počúvali sme chvíľu karaoke čo tam robil Eurotel, najedli sme sa a konečne očakávali teplú sprchu a slušné záchody, no akä bolo naše nočné sklamanie (sprchovať sa v noci v kempoch sa nevypláca, to sme zistili na vlastnej koži) keď tiekla len totálne ľadová voda. V stane začali byť doterné komáre a hmyz na čo som však bol vybavený špeci repelentom, ktorý učinkoval doslova ako RAID v reklamách, len ja som nepotreboval elektrickú zásuvku.

Cez internet som bol dohodnutý, že keď ma tam nechajú nerušene fotiť, tak im dodám zadara fotky. Nerušene znamenalo nie z radov divákov, ale skoro až medzi účastníkmi bitky o hrad Beckov tak, aby som sa im neplietol pod nohy a hlavne do dosahu ich zbraní, čo bolo samozrejme aj v mojom záujme. :-)

V podstate, ale o dohode ktorá sa uskutočnila cez inet nikto nevedel a bol som im tam prakticky na smiech. :-) Ale to bol len môj prvý dojem... ;-) Prišiel som za usporiadateľmi, že nech ma nasmerujú za p. Matejkom, no prvý chlapík ani nevedel kto p. Matejka je,ale všetko vybavil jedným telefonátom... p. Matejka ma od diania ich klubu na inete ďaleko, lebo vobec najprv netušil kto som, furt si myslel, ze som fotograf čo si ho objednali na robenie pohľadníc. Po 3 minútach vysvetľovania o čo sa vlastne jedná mi dovolil fotiť spomedzi divákov, na čo som sa asi dosť divne zatváril a zavolal nejakú dvornú dámu čo mi na hruď prišila stužku ktorou som bol označený za "spriaznenú dušu s účinkujúcimi".

Súhra usporiadateľov a účinkujucich bola z môjho pohľadu dosť pofidérna, lebo moja stužka a dovolenie hlavy celej akcie fotiť to tam aj spoza zábran mi bola dosť nanič, lebo ma asi z troch miest vyhodili. Nakoniec som sa ustálil pod kopcom kde bol hlásateľ a aj odtiaľ ma chceli vyhodiť tiež, lenže tu zázračne moja stužka zabrala a ma tam nechali teda. Potom som sa presunul nižšie, kde som sa medzitým "skamarátil" s jedným usporiadateľom a ako prvého (jeden s digitálom tam mal vysačku USPORIADATEL, tak toho nerátam :-) ma pustil až úplne dole aby som mal pohľad zboku na bojisko a spredu na husitov, čo ma dosť potešilo. Neskôr sa tam síce nahrnuli ďaľší ľudia, ale pekne ich vyhadzovali, no aj to ich časom prestalo baviť, takže tam bolo tesno. :-)

Fotil som väčšinou sigmou 70-200/2.8, drvivá väčšina supra 400, ale mám aj par 100viek odfotených. Blesk som nepoužával vôbec, pokladal som to za znepríjemnovanie prostredia pre účinkujucich a dúfam, že aj takto budem mať nejaké dobre exponované zábery. Horšie to bude s akciou asi, veľa času som strávil naháňaním akcie, aj keď som si mimo hladáčik vyhliadol zábery v bitke, po nájdení danej scény cez hladáčik to už bolo v úplne inom štádiu (dobojované ;-)... ale dalo sa, vyfotil som tam 5-6 filmov, ani neviem... občas som použil aj 2xTC. Niekedy som vytiahol aj druhe telo s 28-135 sklom na trošku širšie zábery akcie, aj keď si osobne myslím, že to bude na fotke celé splývať – odfotil som to. Časy vychadzali v pohode na udržanie z ruky a zmrazenie akcie. 250/350/ obcas aj 500 a 750. Korekcie som robil, bolo tam dosť blišťajúceho sa brnenia a bielych šiat v letnom slnku. Dúfam, že tam bude pár záberov za ktoré sa nebudem musieť hanbiť.

Dosť som sa sústredil aj na mimo bojové scény, umývanie zranených, leziacich vojakov, umyvajucich sa vojakov atd.. Najhoršie na celej akcii bolo asi to, že som si dosť spálil chrbát cez výrezy v tielku, ale za to si môžem len sám a už je to ok, takže sa to zabúda. Po skončení akcie som mal dosť zmiešané pocity, bol som smutný z toho, že je koniec, že este dačo som chcel nafotiť a vidieť, na druhej strane som bol rád, že je koniec, lebo teplo bolo totálne a slnko neľútostné.

Dlhšie som tam nezostal, akcia skončila a my sme odišli do krčmy na kofolu, ktorá bola tuším konečne dobrá. Ani si to nepamätám, vypili sme to pár dúškami, lebo sme boli moc smädný. Nestihol som sa otočiť v dedine Beckov a kúsok za ňou sme sa teda rozhodli, ze ideme aj do Trenčína pozreť, možno aj hrad ak bude chuž. Chuž však nebola, pozreli sme námestie, fontánu vodníka, našli palacinkáreň, našli pizzeriu kde nemali šaláty, dal som si zmrzlinu ... až sme presli celu pesiu zonu, aby sme sa mimo nej potom usadili na dvore v jednej celkom fajn malej reštike, kde mali aj fajn šalátiky pre Hanku, aj šoférske tajomstvo pre mňa.:-) Dali sme si aj ľadovu kávu, ale nebola dobrá a zbytočne nám pokazila chuť.

Cestou na Zelenú vodu sme sa ešte stavili v Bille na nákupoch v Novom meste a kupili si melónik, ktorý sme ochladili v super ľadovej vodicke v kempových umyvárkach.

5. deň

Hneď po tom čo sme zistili, že nám nejaký dobrák ukradol šlapky z pred stanu (nech ti zhnijú v nich nohy ty faker), sme sa naraňajkovali (melón) a vyrazili smer Súlovské skaly. Cestou dostala Hanka nápad pozreť aj Manínsku tieňavu kde bolo veľmi pekne.
 

Súľov je kapitola sama o sebe, problémy s ubytovaním tam boli asi také, že kemp bol bez spŕch a záchod boli drevené kadibúdky. Mne osobne by nič z toho nevadilo, no Hanka mala iný názor a ja už som sa aj trošku chcel zasa vyspať v normálnej posteli, takže sme prišli do chatky Súľovanka pod veľkým skalným bralom a opýtali sa uja či nemá voľné ubytko pre dvoch na noc. Na dvore mal veľký ruch, ako sme sa neskôr dozvedeli akurát nejakí blaváci od neho odchádzali, no stihol nám povedať, že hej, že máme prísť tak o dve hodinky. Ok, dve hodiny sa dá, ideme pozrež žilinskú priehradu, pikniknúť pri nej trochu, cestou v Sveredníku si dať konečne PORIADNU vynikajúcu kofolu v miestnej krčme až nakoniec prísť do chaty Súľovanka kde nám len dedo čo nevedel rozprávať, ale len huhlal niečo s pivom v ruke a dosť hlasito so sileným gestikulovaním naznačoval čosi v zmysle, že máme ísť do .... lebo tam není majiteľ.

Strýco čo vyberal parkovné vyzeral najprv ako tvrďas no napokon od nás nechcel nič, aj keď sprvoti hneď pýtal love :-)... kedže týpka z chatky nebolo, vybrali sme sa len tak pozreť okolo s tým, že sa tam zachvíľu vrátime. Neďaleká reštika Čierny Potok bola náš cieľ. Na parkovisku pri nej sme majiteľa chaty akurát stretli a dohodli že máme sa kľudne najesť a prísť, že bude to pripravené, tak sme sa najedli, dali zasa výbornú kofolu a išli do Súľovanky. Majiteľ tam nebol! To už som začínal byť trošku popudený, o Hanke a chlapikovi čo tam na parkovisku čakal na majitela ani nehovorím.

Nič, zobral som mobil a – vraj musel súrne ísť do Žiliny, že si máme nájsť niečo iné, napr. v chate oproti - nuž, aj takto sa robí biznis na Slovensku. Chata oproti bola vraj novo otvorená, kopec áut okolo nej nasvedčovalo ruch a obsadenosť. Prekvapila nás však teta čo nám povedala, že ubytovať nás nemôže, lebo by tam vraj nemal kto s nami zostať. A chata plná. No nechápačky. Grr... sme si nakoniec dali poradiť ujom čo vyberal parkovné a ubytovali sa v neďalekom hoteli s parádnou izbou za 180sk osoba/noc, čo bolo dosť dobré. Samozrejme teplá voda tiekla a záchody boli funkčne tiež.
 

6. den

Raňajky v reštaurácii Čierny potok nás povzbudili a dostatočne naplnili pred túrou na Suľovský hrad. Nie veľmi náročná túra ponúka prekrásne scenérie na skalné útvary v skalách ako napr. Gotická brána, pekné výhľady a na záver super zrúcaninu Súľovského hradu. Cesta to síce bola umorná, lebo bola dosť strmá a bolo nechutné teplo, aj keď večer spŕchlo predtým a očakávali sme chladnejší vzduch – nebolo tomu tak.

Po fotení, prejdení celej peknej trasy a pôžitku z potôčika neďaleko parkoviska v ktorom sme sa okúpali ;-) a napojili, sme už tradične šli do Čierneho potoka a každý vypil liter kofoly - taký bol náš smäd. Kedže bolo málo hodín a v Súľovských skalách sme už videli to najlepšie čo tam je, rozhodli sme sa ísť ďalej na sever a to konkrétne na Šútovský vodopád. Cesta bola v pohode, konečne nejaké mráčiky a nebolo tak teplo. Šútovský vodopád sme zdolali v krátkom čase, táto nenáročná túra je o to krajšia lebo vedie krásnou dolinou popri peknom potoku až k vysokému a dosť divokému vodopádu. Pofotili sme, pošmykali sa :-), a poobdivovali ľudi čo na takúto i keď nenaročnú, ale aj tak hrboľatú túru chodia v sandáloch a šli sme dole.... Hmm... ešteže ja mám najlepšie topánky na svete. ;-)

Kratučké posedenie a rozjímanie nad tým ako sme to fasa rýchlo stihli, dve túry za ďeň, nezastihol nás dážď a nad nami čierne mraky... cestou preč smerom niekam na Oravu sme ešte v Šútove videli kameňolom kde je teraz voda na kúpanie, tak som si skočil zaplávať a chytil ma vo vode super silný lejak, ktorý však zachvílu prestal, v pohode som sa prezliekol a pokračovali sme ďalej v ceste. Po pár kilometroch začal zasa silný lejak aj so silným vetrom, to sme už smerovali cestou z Kralovian do Párnice, ale chvílku pred nami na cestu a kolajnice padol strom, tak sme sa otočili a šli naspäť cez Ružomberok na Dolný Kubín.

Celú cestu dosť pršalo a hladali sme ubytko na prespanie. Motoresty v Ružomberku boli obsadené, šport penzión bol príliš drahý a v turistickej ubytovni boli na dverách nápisy „vypletanie rakiet“ a „výdaj lôpt“ + zopár tenisovo vyzerajúcich nadšencov, ktorí na nas pozerali s nechapavým údivom. A to nás tam poslala slečna z baru, ktorý bol na prizemí. Po pár vystúpeniach z auta sme boli už mokrí a nechcelo sa nám blúdiť do tmavej noci, veď na ďalší ďeň bol už pripravený plán, tak sme sa usalašili v jánošíkovej krčme, kde sme si prenajali za prijateľnú sumu najfajn apartmán aký som asi videl doteraz v ktorom nás potešil aj čas dokedy treba opustiť izbu – 12:00. Wow, povedali sme si, hneď sme to zobrali a super sa vyspali...

7. deň

...nevedno prečo, o 12:15 nám klopal ujo, že treba opustiť izbu a už tradične v zhone a neskoro sme tak aj urobili. Ani sa asi nedá predstaviť ako sa v aute ktoré bolo 11.7. pekne nabalené a každá vec v ňom mala svoje miesto, dokáže spraviť neporiadok kde je všetko všade a z plného kufra a prázdnych zadných sedadiel sa spraví plný kufor a plné zadné sedadlá.

Takto to vyzeralo už asi druhý deň,ale až tu sme si to začali nejako uvedomovať... Deň pomalicky plynul a naše auto smerovalo do Dolného Kubína kde sme si v supermarkete kúpili šalátiky, rohlíky, džusík a iné drobnosti, ktoré sme potom na parkovisku pri ceste v super daždi skonzumovali. Okoloidúci asi mali fajn pohľad, keď sme si umyvali z okna auta poháriky a keď palubovka vyzerala ako jedálenský stôl. :-) Jedlo bolo dobré a po návšteve obchoďáku sme sa vybrali hladať čajovňu čo Hanka poznala.

Našli sme, posedeli, poležali, popili, pochrúmali keksíky pri čaji a asi po hodine sme odtial vyrazili zasa do nechutného daždivého počasia. Ujo čo to tam obsluhoval bol príjemný a ochotný, no na chlapa až príliš, takže budil dojem ... taký iný. ;-) Daždivé počasie som v mojom pôvodnom pláne nemal, tak sme improvizovali – teda pokúsili sa byť v krytých miestach, tak sme sa rozhodli pre Oravský zámok. Zaparkovali sme za 40,- Sk, dostali aj fasa ružový doklad o tom aj s pečiatkou, kúpili lístky na zámok, použili miestne wc (zasa sme dostali doklad, ale nie ružový, no pečiatka tam bola) za 5,- Sk a vydali sa na prehliadku. Podmienka bola taká, že pôjdeme dnu len keď bude otvorená najvrchnejšia časť hradu, teda podla mňa to bola tá časť kde je drevená podlaha a pod ňou už len skaly... aké bolo naše sklamanie keď to prístupné nebolo, vraj kvôli bezpečnosti je to už nejaky čas nepristupné. :-( Síce som sa dole pri pokladni na to pýtal, no ja a pani v okienku sme mali na mysli inú vec pod pojmom „najvyššia časť zámku“. Počas prehliadky začalo znovu pršať a keď sme skončili tak pršanie neustávalo. Preto sme sa autom pobrali ďalej smerom hore a hladali ubytko..

v Dlhej nad Oravou sme našli fajn apartmán za prijateľnú cenu, ubytovali sa, a kedže bol stále deň tak sme sa vybrali na ďalšie pozeranie upršanej Oravskej krajiny. Na ceste nas pochytila nálada kúpiť zásoby na večeru, veď bolo treba využiľ kuchynku, a naša žravost sa prejavila, lebo sme dostali chuť zasa na zákusky. :-)

Všadepritomné bilboardy s nápismi SUPERMARKET DLA TURISTOW nám dávali dobrý pocit,že ideme sprývnym smerom, no keď sme vkročili do prvého tak sme aj hneď odišli lebo tam nič nemali. V Trstenej to už bolo lepšie a spravili sme si fajn nákup. Tu mala Hanka hlavné slovo, ja som len označil zákusky, ktoré by som rád. Po nákupoch a ocenení(po zvyku na hypermarkety tesco a carrefour sa ťažko zvyká na iné) množstva tovaru sme si pozreli Oravskú priehradu, z brehu pozreli na Slanický ostrov na ktorom je kostolík a zistili, ze o 21:00 už nikde v Námestove nemali sviečky. Predstavte si, tie sme museli kúpiť na pumpe. :-) Teda oni by tie sviečky asi aj niekde mali, ale o 21 už bolo všetko zatvorené, hmm.

Večera bola ako pre zvieratká, papkali sme vynikajúci šalatik ktorý Hanka pripravila a rýchlo zapadli unavení do postele...

8.deň

Ráno nás klasicky teta nenápadne naznačila, že je čas opustiť izbu, lebo ešte o desiatej sme si len šli zúbky umývať a potom fofrom zbaliť veci a vyraziť na cestu. Cestou smerom do Popradu sme sa pozreli na chatu Oravice kde Hanka bola na lyžiarskom (časom som zistil, že aj sestra tam bola na lyžiarskom a dokonca aj môj otec tam kedysi bol,takže v podstate už len ja som nebol na tomto rodinne tradičnom pútnom mieste ;-), navštívili sme cukráreň u svokry, ktorá aj tak bola zavretá, takže nám papuľky splasli naprázdno. :-)

Chceli sme ísť do Zuberca, ale akosi sme to minuli a po peknej ceste cez taký horsky prechod sme sa objavili blízko Kvačianskej doliny. Vraj je tam pekne, tak sme chceli ísť pozreť. No časovo a ani počasie nám to nevychádzalo,tak sme si pozreli len ústie a rozlúčili sme sa so sľubom skorého návratu. Cesta do PP bola bezproblemová, aj keď ubytovanie sme nemohli nájst a museli sme mobilom zavolať pomoc. Teta v ubytovni nás čakala, pekne všetko ukázala a my sme sa tešili, že v takom veľkom baráku budeme úplne sami a s nami veľká sprcha, kúpelka a postele. :-) V ten deň sme vybehli von do Billy pozreť niečo na jedlo a skoro sme zalahli.
 

9.deň

Konečne budíček bez toho stresu, že o určitej hodine musíme opustiť izbuuu! Hurááá. ;-) Po raňajkách a rannej úvahe sme sa rozhodli aj napriek miernej nepriazni počasia ísť pozrieľ na plte do Pieninského NP. Cesta bola fajnová, až na jedného ožrana čo nám v jednej dedine skočil do cesty, ešteže mám dobré brzdy a o reflexoch ani nehovorím :-).

Na pieninach bolo teplúčko a slnečno, takže sme sa rozhodli absolvovať plavbu na pltiach. Pltník Ferko (pracovné pomenovanie tohto srandovného človeka) nám bol fajn sprievodcom a cestu nám sprijemnila aj možnosť ručne si vyskúšať aké je to poháňat plť palicou. Po vylodená tesne na Slovensko-Poľských hraniciach sme sa ešte trochu poflakovali pri vodičke a sledovali plte. Neskôr sme sa šli poflakovať na lúčku k hotelu kde bolo plno turistov a v teplom počasí sme sa schladili zmrzlinkou. Z hraníc chodila kyvadlova doprava do miesta štartu pltí, takže radšej sme šli busom než peši šlapať 2hodiny popri vode. Jazda autobusom mi pripomenula moje mladé časy keď som denne dochádzal do BA do školy ako sardinka. Mňam. :-)
 

Počas cesty v buse sme si ako ďalší cieľ zvolili Červený Kláštor, ktorý aspoň teda mňa nadchýnal svojim starobylím zjavom. Nevadilo nám, že je vedľa neho postavený tenisový kurt a ani to, že tam bolo plno ludí a dva podniky kde sa dalo sediet a piť. Vybrali sme si krčmu na nadvorí(?) a tradične si dali kofolu, ktorá chutila výborne(žeby smäd?).

Potom sme sa trochu pokochali mladými nádejnými vodákmi ako trénovali jazdu na kanoe a vyrazili sme smerom na Vyšne Ružbachy kde sme mali v pláne sa okúpať v Krateri. Počasie sa trochu zhoršilo cestou, ale nič neubralo na mojom eláne sa isť kupat do termálneho prameňa. Hanka tradične ;-) odmietala a asi tušila prečo. Kráter totiž nieje termálny prameň. Je to fajn pohlad na kráter v ktorom vyviera voda, ale studenáá.. napriek tomu som sa okúpal a celkom sa mi tam aj páčilo.

10.deň

Skvelé prebúdzanie podporené neobmedzeným časom spánku a nijako priaznivo nevyzerajúcim počasím sa odzrkadlilo na našej malátnej nálade a nechuti vôbec niečo robiť.

Ale okolo obeda sme sa vybrali že pôjdeme stihnúť do Slovenského raja to čo sme na veľkú noc nestihli – Tomašovský výhľad. Teda tých vecí bolo viac čo sme nestihli, ale tento výhľad je asi najlákavejšou a najľahšie dostupnou destináciou. Doviezli sme sa do Čingova, kde sme zaparkovali a bez mapy len podľa smerovníkov sme sa vidali na cestu. Celkom prijemná prechádzka po žltej značke nás o krátky čas doviedla až na vytúžený výhľad kde sme si oddýchli, pofotili dačo a pri pohľade na oblohu váhali či ísť ďalej. Resp. vznikol tu konflikt záujmov, lebo ja som chcel pokračovať a Hanka ani moc nie.

Našťastie vykuklo slniečko a tak sme šli ďalej po žltej až k letanovskému mlynu, kde sme okrem jednej chatky a mosta cez Hornád nevideli žiaden mlyn (sme si mysleli že uvidíme). Naspäť po modrej po prielome hornádu sa nám trasa začala náramne páčiť, lebo ísť v krásnej kamennej rokline kde kúsok od vás hlboko dole tečie rieka bolo fakt krásne a vzrušujúce. Miesta kde sa chodník musel zpriechodniť železnými konštrukciami na skale a reťazami ktorých sa dalo chytiť boli naozaj zaujimavé a dlane som mal neraz zapotené od strachu. :-) Ked sme prišli k ústiu bieleho potoka, cesta sa zmenila na prijemnú rovnu cestičku a po cca. 35 minútach sme sa ocitli späť v Čingove. Všetky náznaky neistoty z toho že nemáme mapu som zahnal mojim zmyslom pre orientáciu a skromne prehlasujem, že som nás celý čas viedol… ;-)

Kúsok od parkoviska začalo však pršať a to dosť intenzívne, že než sme prebehli tých 100m k autu, boli sme mokrí skoro do nitky. To sme sa už ale len smiali, lebo sa nám výlet veľmi páčil a moc sme boli heppy. Príchod domov, večeru a spánok už spomínať nebudem, veď to sme robili každý večer. :-)
 

11.deň

Túra absolvovaná predchádzajuci deň či dážď ktorý nás prokropil na nás tak doľahli, že sme skoro celý deň prespali a poflakovali sa v ubytovii. Neskôr sme šli do smokovca autom a odtiaľ tatranskou železnicou na Štrbské pleso, kde sa Hanka povzbudila grogom (ktorý som jej nesmierne závidel, lebo v ňom bol aj nejaký sladký karamel) a gofry a ja čajom. Pohodičku nenarušilo nič, až keď sme prišli na stanicu na spiatočný vlak, ten nám len pekne zasvietil koncovými svetlami a zmizol zo stanice.

Po prevzati spršky nadávko-výčitok kvôli môjmu “ešte máme čas” a okukovaní cukrárne sme vlak zmeškali, sme si chceli sadnúť niekam do tepla. Nakoniec sa prejavila moja túťba ísť na internet po neviem koľko dňoch a tak sme šli do inet café kde sme pol hodinku pobrowsili, Hanka napísala nejaké SMS a keď už nebolo čo inetiť tak sme si zahrali billiard. Skutočne perfektne stravený čas. Aj dobre, že sme zmeškali :-) Ďaľší ktorý nám šiel o hodinu sme už stihli a po pohodovej ceste do smokovca sme dorazili nakoniec aj do PP. Tam sme chceli ešte ísť do Billy kúpiť dačo, ale už bolo tesne pred 22:00 a už nepúšťali dnu. Škoda.. jedla však bolo dosť, takže sme nehladoveli…

12.deň

Na ráno sme sa dohodli, že príde syn domácej okolo 9:00 pre klúče.. samozrejme o 9:00 sme boli ešte v kuchyni a vychutnávali sme si posledné raňajky, tak sme sa dohodli že mu ich necháme na určenom mieste, aby nás nemusel čakať, lebo zjavne mal naponáhlo. Sme sa teda v klude pobalili, uistili sa, že sme neporušili neskorú tradíciu v opušťaní izieb a vyrazili domov. Cestou sme sa stavili zasa v Kvačianskej doline ktorá nám vôbec nepriala, lebo pršalo a aj v potoku sa zdalo, že tecie o 300% viac vody, ehm, teda bledého kakaa. :-) Trochu som pofotil a šli sme ďalej oklukou cez Lúčky a Bešeňovú do Ružomberka. V Bešeňovej sme prehliadli travertíny aj napriek presnej mape ktorou disponovala moja navigátorka. :-) Všetko sa však k dobrému obrátilo a travertín sme našli. Teda našli sme ich všetky ako boli v mape.

Dalšie hladanie pokladu sa konalo v Lúčkach kde mal byť vodopád priamo v dedine. Po pár minutách a jednej otočke pri kúpeloch sme ho nasli (Hanka tam už bola, o to to bolo lahšie) a pokochali sa krásou, ktorú sme si aj zväčnili na spoločnej fotke za usmievavých pohľadov okoloidúcich….
 

Náš spoločný zájazd by som zhodnotil ako ten naj čo som kedy mal možnosť prežiť a určite sa páčil všetkým učastníkom ;-). Táto poznávacia foto-vyprava pri ktorej sme zažili veľa krásnych a humorných chvíľ je priam výzvou, aby sa konalo jej pokračovanie na ktoré sa už tešíme :-)

Na záver tohto kvázi denníka by som chcel veľmi poďakovať Hanke za jej mapy bez ktorých by náš pobyt v daných lokáciách nebol úplne prežitý, za raňajky ktoré mi na počúvadle doniesla až pred stan, ale najmä za jej príjemnú spoločnosť, odhodlanosť, trpezlivosť, sebazaprenie, nadšenie a výdrž ktorú neraz preukázala, najmä však v Súľovských skalách kde jej bolo aj dosť zle, ale zvládla to. Ďakujem.

to_Hanka: aj tak Ťa .... :-)