Východ slnka pozorujem denne cez okno od postele a žasnem nad krásou, ktorú teraz v zime tento jav predstavuje. Najmä je zaujimavý kontrast červeného (teplého) slnka proti studenému (modrému) zvyšku krajiny (v mojom prípade mesta). Najkrajšie je na tom to, že behom tých par minút čo toto "divadielko" trvá sa vystriedajú rôzne efekty na oblohe a ranné teplé svetlo krásne formuje krajinu do obrazov ako ju nepoznám. Už minulý vikend malo byť pozorovanie východu slnka v prírode, lenže počasiu sa nedá rozkázať a tak to nevyšlo. Tentoraz som však mal dopredu zistené, že v sobotu bude krásny deň a tak už bolo len nutné vybrať kam ísť.

Zvolil som si pozreť východ slnka zo Sitna - bol som tam už viac krát a vedel som, že je to miesto s ideálnym pohľadom na krajinu a s trochou prebiehania po vrchole kopca poskytuje čistý výhľad na všetky štyri svetové strany. Všeobecne okolie Banskej Štiavnice považujem za veľmi príjemný kraj a rád sa tam vraciam, preto nebolo najmenšie zaváhanie v tomto rozhodnutí. Veď aj keď už slnko bude vysoko a čaro vychodu slnka bude dávno preč (alebo sa nedostaví vôbec, predsalen predpoveď počasia sa môže mýliť resp. aj keď je jasno môže byť dost nudný), budem mať čo po okolí fotiť a kam ísť.

Žiaľ, ľahko sa veci plánujú, ale horšie sa vykonavajú... Vstal som síce o 20 minút skorej než som chcel a aj cesta z Bratislavy bola veľmi prijemná a rýchla (priemernú rýchlosť sem radšej nenapíšem, lebo to môžu čítať moji rodičia a asi by sa im to nepáčilo ;-), ale jedno zaváhanie v Žarnovici (odbočil som omylom na Voznicu a nie na Hodrušu-Hámre) ma zdržalo o cca. 15 minut. Taktiež som opomenul fakt, že na strednom slovensku bude východ o pár minút skorej ako v BA. Tento krátky časový sklz mi zaručil šprintujúci výstup na Sitno (išiel som po zelenej značke od Počúvadla). Po ceste mi pár krát spríjemnila výstup dvojica srniek skackajúca v rannom lese, akoby mi chceli ukázať ako ladne mam ísť. Nemohol som po nich opakovať, keď som bol na rázcestí pod Sitnom  /vrchol je odtiaľ 15 minút/ slnko už vrhalo prvé lúče na kopec poblíž a na anténny stožiar na Sitne. Moje nohy vládali, ale pľúca nestíhali prijímať -12 stupňový vzduch, tak som si v duchu nadával, že sa musím takto hnať a že úplný východ nestihnem. Bol som si vedomý toho, že keď prídem hore vyčerpaný tak nebudem schopný fotiť, ale zasa prísť tam neskoro a slnko mať už vysoko nad horizontom tiež nebolo žiadúce. Vsadil som teda na to, že sa budem ponáhlať hore a kým si rozložím statív, tak sa môj dych ukludní a budem v klude fotiť. Tak sa aj stalo.

Hore ma čakal pekný výhľad, krásne slnko umiestnené ešte dosť nízko nad obzorom, neporušené pekne textúrované snehové pláne, dobré svetlo a chuť fotiť.

Idylické a teplé podmienky tam však neboli ako sa môže z niektorých záberov zdať. Veľmi neprijemný bol silný vietor (len dodám, že dole pri jazere bolo -12 stupňov). Väčšinu času som bol exponovaný jeho priamemu pôsobeniu a to teda nebolo príjemné. Po asi 5 minútach som mal úplne zmrznuté prsty na rukách a neschopnosť meniť objektívy, prípadne nastavovať polohu polarizačného filtra boli dosť nevhodné. Vietor bol taký silný, že zhodil dôkladne rozložený a umiestnený statív. Uff, preto som sa často podporoval horúcim čajom z termosky, rukami vo vreckách a státim na záveternej strane 'informačného centra Sitnianskej oblasti' a občas aj takým divným poskakovanim ako robia nejakí domorodci okolo ohňa. Napriek týmto opatreniam mi bolo stále brrrrrrr zima, hlavne po tom čo som sa pri výstupe hore zapotil. Bol som síce dobre oblečený a obutý, ale zima je zima a navyše ten vietor...

 

Každopádne na Sitne som strávil prijemné chvíle pozorovaním ako sa slnko dostáva vyššie na oblohu a zalieva okolitú krajinu najprv červenou/oranžovou a neskôr svetlo žltou farbou. Žiaľ tie uvodné štádiá nemám zachytené, lebo mi ich vietor nedovolil odfotiť ani so statívom a tie úplne prvé štádia som nestihol.

Smerom dolu som šiel cca. o pol jedenastej, samozrejme podporovaný čajom a horalkami. Cestou k počuvadlianskemu jazeru som ešte narazil na tieto zaujímavé pohľady...
 

Na záver som sa stavil ešte v sedle Červená studňa kde je prírodné športové stredisko, čo v preklade znamená, že sú tam teraz v zime pekne upravené bežkárske trate s prehľadnou mapkou ukazujúcou dĺžky jednotlivých značených okruhov. Keby som mal so sebou lyže tak idem na to. Môj plán bol však ísť na Paradajs čo by mi v tomto peknom počasí poskytlo ďaľšie pekné výhľady, ale už sa mi veľmi nechcelo aj keď to podľa mapy je 30 minút a bol som tam v lete - čiže poznal som terén. Bolo pred jedenástou a počasie bolo skutočne nádherné, ale o piatej som už musel byť doma. Takže som sa pobral domov, kam som dorazil niečo okolo 13:00 a stihol sa do piatej aj trochu vyspať a užiť si tepla ktoré mi ráno tak chýbalo...