Chytanie východu slnka III. - Vysoká

5:00, sobota ráno, vystupujem z auta za horárňou v Malých karpatoch odkiaľ začínam cca. hodinovú cestu pešo na vrch Vysoká (754m n.m.). Svietim si diódovou čelovkou a oceňujem intenzitu svetla akú dodáva aj keď je nastavený najnižší stupeň. Je úplna čierna tma, len tiene a jasne svietiace kmene bukov ma ľakajú. V horárni som niekoho zobudil - zaplo sa svetlo a ja dúfam, že porušením zákazu vjazdu sa nikto v túto hodinu nebude zaoberať.:-)
 

Postupujem svižne prvým kopčekom k ceste kade kedysi jazdila malá horská železnička. Svedčia o tom ešte zabudnuté pražce v zemi... pri prvej skale po ľavej strane ma strašia škriekajúce zvieratá a odrazy ich očí v svetle mojej lampy... hneď mi uschol pot na chrbte. Na cestu predomňa sa skotúľalo pár väčšíich kameňov čo utekajúca zver posunula ako odkaz, že ich mám nechať ešte spať. Adrenalín stúpa.

Palica do ruky (samozrejme na podopieranie ;-) a pokračujem dalej. Počujem len vŕzganie konárov a šuchot lístia pod nohami utekajúcich zvierat. Videnie mi ešte oslabuje môj dych, ktorý sa v jasnom svetle čelovky a okolitej tme mení na biely flak cez ktorý nevidieť - vnímam len svoj dych a pevnú zem pod nohami, to mi dáva rytmus a odvahu ísť ďalej. Po asi 10 minútach keď už sa cesta dostala do svahu na ktorom sa dosť zle pohybuje, lebo je to samé lístie a šmýka sa, sa väčšinou pozerám pod nohy, preto sa mi zdá les divočejší a strašidelnejší ako predtým. Periférnym videním vidím ako sa všetko okolo mňa hýbe  a zrazu sa mi pred očami zjaví krásne osvetlený buk a na ňom nápis 'horor'. Neviem čo za dobráka to tam napísal, ale zasa som sa vďaka ňomu trochu preschol na chrbte. Asi budem musieť prestať pozerávať tie choré japonské psychohorory, lebo ma to zjavne dosť ovplyvňuje.... ale pokračujem ďalej... Nohy vôbec nebolia ani po zdolaní rôznych menších aj väčších stúpaní - zisťujem, že keď nevidím ten kopec, tak neúčinkuje tak psychika a šľape sa celkom ľahko.

6:00, som na vrchole, už začína byť svetlejšie, ale čelovka je stale potrebná. Mokrý strmý chodník mi dal zabrať kedže som vliekol aj statív a ponáhlaľ sa, aby som bol hore skôr než vyjde slnko. To podľa predpovede malo výjsť cca. 6:45 takže mám čas na oddych, prípravu a sledovanie daniela ktorý na mňa pozeral asi z 15 metrov.

Keď už začína trochu svitať skúšam niečo fotiť. Fúka dosť silný studený vietor, snažím sa kryť, ale odtiaľ zasa není dobrý záber.. tak sa kochám v závetrí čakaním na slnko a snažím sa predpovedať ako bude vyzerať zahmlený kraj po prvých lúčoch slnka. Podľa toho si aj nachádzam miesto na fotenie...

Už je to tu, prvé náznaky žiary sa vynárajú a ja viac sledujem oblohu ako ďaľšieho daniela čo ma prišiel pozdraviť.

A to bola aj posledná žiara ktorú som videl...  Počasie mi dnes nevyšlo a tak sa poberám niečo pred osmou dole. Cestou stretám este 2 čriedy danielov a cítim sa trochu previnile, že ich takto ráno preháňam. ;-)

Prichádzam v super nálade k autu, hreje ma pocit zvládnutého rána, dávam si suché veci a už len spomínam na ten nevinný les a moju bujnú predstavivosť. Tá najviac pracovala keď som šiel cez hustejší porast, tam tiene v kombinácii so zvukami  lietali všade naokolo...

Po tomto zážitku odporúčam každému, aby sa takto po tme vybral lesom - preferujem radšej ráno, to už nočný úchyláci a delikventi spia. Ráno zasa buntošia iní úchyláci, tí sú však neškodní..... pekne vám to prevetrá hlavu a na všetko ostatné zabudnete. No a o deviatej ste doma, stíhate bohaté raňajky a deň môže bez problémov pokračovať...