Den 1 : Berg, Vieden, Bruck am der Mur, Liezen, Saalfelden, Worgl, Brenner pass, Passo di Giovo, Merano, Malosco   733km

  Bolo par mesiacov pred samotnym terminom a cestovna horucka krasne gradovala - ved to mala byt moja prva moto dovolenka a hned do narocnych alp (narocnost som si uvedomoval len co sa tykalo celkovo naplanovanych km, nie toho kam vlastne ideme). Kvoli Tour De France sme to museli o tyzden posunut, to nam vsak nevadilo. MatuS bol uz tyzden pred odchodom davno pobaleny a ja som zazival horucu piatkovu noc v garazi tesne pred odchodom - ten bol rano o osmej z hranicneho prechodu. Horuca noc doslova, okorenena problemami s elektrikou na motorke, resp. adaptermi (jo, odislo mi ich zopar kvoli zlej polarite v zasuvke, ktoru mi montovali odbornici v jednom nemenovanom monopolnom zastupeni jednej nemenovanej nemeckej znacky v BA) pre GPS, a s hrozou som zistil, ze mam vela veci. Tak sa zacalo triedenie, vylucovanie a nakoniec som z celej bagaze vyhodil jednu tenku flisku a par ponoziek. :-) Spat som siel okolo jednej po polnoci s totalne pokazenou naladou a nechutou vobec niekam cestovat.

 GPS nas malo viest po cestach a necestach (D211a vo Francuzku, specialitka pri Col de la Madeleine) a prave to nam malo chybat. Mam ASUS 636, ktory sice vydrzi asi 2-3 hodiny v navigacnom mode, to je vsak pri celodennom jazdeni nedostatocne. V uvode sme navigaciu nepotrebovali, cesta mala ist stale po dialnici az k brenner pass, navigacne schopnosti matuSa nam vsak nedovolili odbocit na Linz, ale isli sme asi 50km smerom dole na Graz. GPSko navrhlo cestu krizom cez rakusko na Bruck am der Mur az k Innsbrucku. Vracat sa nam zdalo zbytocne a zdlhave.... to sme vsak netusili co nas caka. ;-) Zo zaciatku to slo velmi dobre, ale po par stovkach km (cca pri Saafeldene) a par prejazdoch super serpentinami sme uz sli len po ceste ktora dialnicou nebola, stupnovala sa unava, teplota, zastavky.. a GPSku dosli baterky :-( Trochu v strese, aby sme tuto cestu, ktora po dialnici mala trvat 5-6 hodin vobec zvladli, ale stale plni nadsenia pokracovali sme dalej. Po zdarnom zaplateni myta pri Brenneri sme vstupili do Talianska, presli prvym skutocnym cielom nasej cesty (Passo di Giovo) a uz pod ruskom vecera si uzivali trochu chladnejsie pocasie. Noc prisla rychlo a my sme do hotela dorazili okolo deviatej vecer... 13 hodin jazdy, to by som na prvy den nepovedal. Obriadili sme motorky, seba a sli spat.
 

Den 2 :  Malosco, Passo di Palade, Piacenza, Turin, Cuneo, Vinadio 615 km

 Vstavanie nam problem nerobilo, dali sme si vydatne ranajky (na Taliansko je to nezvykle) a pokracovali dalej. PDA som nabil a bol pripraveny zastavovat na pumpach a zhanat adapter. Kupil som ho na pumpe Agip kde maju inak mimoriadne dobre shopy tykajuce sa roznych adapterov, nabijaciek na mobily a veci, ktore na cestach mozte postradat. Adapter funguje, PDA zije, vsetko svieti ako ma, tak robim montaz pod sedlo, taham kabel do tankvaku a tesim sa. Popri tom sledujeme nejakeho deda na pumpe ako si pri toceni oskiera svoju drahu Audinu o zvodidla a zda sa, ze o tom ani nevie, co sme sa ani necudovali pri pohlade na druhy blatnik, ktory uz tiez prezil podobny manever. MatuSovi na zadku pristal motyl (celkovo po nom dost sli), bolo uz riadne teplo a po malej pauze sme sli dalej.
 

 Dialnica bola fajn, sice trochu hustejsia doprava, ale ubiehalo to celkom svizne. Pred Veronou sme odbocili na skratku a potom sa znovu napojili na dialnicu ktorou sme pokracovali az do Turina. Tu nastala ta prava nefalsovana nuda znasobovana teplotou, rovinou od nevidim do nevidim a pomaly ubiehajucimi kilometrami (Torino 197km, o "pol hodinu" neskor tabula Torino 195km). Castejsie prestavky, doplnanie tekutin (bolo stale okolo 37 stupnov) a moje neuspesne hladanie red bullov (vzdy som vytiahol kavu) v kufri nam nedovolovali zaspavat.

 S pomocou GPS sme sa zdarne dostali tam kam sme chceli, do maleho mestecka Vinadio kde sme na druhy pokus nasli nas hotelik, rozbalili sa na izbe a trochu oddychli. Ja som cestou do izby spustil poziarny poplach - no ten zda sa, nestresoval nikoho okrem mna.

  Mali sme este cas ist za pozret na Col del la Lombarde cez ktory sice pojdeme aj zajtra, ale nemusime tam aspon tak dlho stat. Tento pass je jeden z najkrajsich a najromantickejsich podla mna. Zacina klasickymi serpentinami, potom nasleduju dlhsie stupania, uzka cesta, kravy, vela ludi kempujucich, fontana Elena (studnicka s dobrou vodou) az sa cesta rozdvoji a po kratkom useku skonci les a ide sa po krasnej planine, kde je po pravej strane hlboka dolina a po lavej pekne zelene miesta. Hore sme prisli pred zotmenim, pokochali sa tym co sa dialo na oblohe a skvelym vyhladom ktory sa nam ponukal. Pozreli sme sa aj do bunkrov, ktore tam stoja, trochu pofotili a tesili sa ze sme zasa 600km dalej a az teraz zacina to prave alpske jazdenie.

Zopar fotiek z podvecerneho Col de la Lombarde.

Co sa mi pacilo bolo, ze vela ludi tam stanovalo. Dakedy tam pojdem a prespim, musi to byt fantazia sa zobudit a pozorovat vychod slnka na takomto mieste.

Hotel nam ponukol zadarmo (nedali sa zamknut) pouzit garaze oproti, tam sme uskladnili nase motorky a po vareni sli spat.

Den 3 : Vinadio, Isola, Puget Theniers, Entrevaux, Barcelonette, Jausiers   220 km

 Ranajky boli dost bieda oproti vcerajsim - mali sme len nejake croasanty, kusky bagiet a dzemy. Pocasie nam prialo a s nadsenim sme opat vyrazili na Col de la Lombarde smerom do francuzskeho lyziarskeho strediska Isola 2000. Cesta na francuzsku stranu bola zaspinena a horsia ako talianska.

Dalej sme pokracovali po uzkych horskych cestach, splnali itinerar, obdivovali krajinu a tesili sa zo super pocasia. V udoli kde cestu lemovali cervene skaly sme zazivali doslova motorkarske orgazmy. Super cesta, ziadne auta a krasne prostredie nas uplne fascinovali.

Ku koncu dna nas chytil dazd, miestami dost silny, takze sme museli byt v nepremokoch - dost neprijemne ked je teplo a nepremok je taka nedychajuca vec. Hotel sme nasli lahko, zastavili sme priamo pred nim ;-), teta nas ubytovala, motorky do garaze k bicyklom a po oddychu a mojom strese (zmoknuty telefon so slabou baterkou, problemy na servri, nemoznost sa pripojit na internet) sme sa sli navecerat. Vecera bola v restike hotela, celkom dobra, dali sme aj pivecka a ochotna babenka z hotela mi pozicala nabijacku na telefon, ktory medzitym ozil a mohol som sa pripojit na internet. Mila pani (neviem co sa matuSovi na nej nepacilo) z recepcie mi prisla ponuknut zadarmo wifi ktore tam ponukaju, lenze to by som musel mat funkcnu wifi kartu v notebooku. ;-) Po dalsom dni plnom super zazitkov sup do postele.

Den 4 : Jausiers, Briancon, Susa, Lanslevillard   278 km

Budicek ako vzdy, pred siedmou, zasa to balenie, davanie kufrov na motorku, vidina dalsich serpentin.. celkom ma z toho uz boleli dlane :-(. Vitazi vsak cestovatelsky duch a ficime dalej. Dnes opustime Francuzsko, prejdeme Talianskom a zasa sa vratime do Francuzska.
 

Cely den prebehol v pohodicke, v Taliansku sme sa vyhybali dialnici a tak sme si uzili fajn sirokej cesty kde bola znesitelna premavka. Horsie to bolo na passe Col de Montegenevre a zostupe do Talianska - prebiehaju tam stavebne prace na tuneloch a cesta bola plna spiny a prachu, takze sme sli pomaly a navyse auta pred nami to vsetko virili (dost dobre to vyzeralo hlavne v tunely kde som ledva videl matuSove zadne svetlo).

 
Ubytovani a odbaleni, vydali sme sa na Col de Iseran (2764m.n.m.). Uz bola vecerna hodina a preto premavka skoro nulova co nam len vyhovovalo. Uz pri nastupe do prveho stupania som mal zvlastny pocit pohody a uvolnenia. Krasne prehladne cesty, krasny vyhlad a uzivanie si lahkosti akou sme sa na tejto ceste pohybovali. Ked sme sa dostali vyssie pribudli mraky, zotmelo sa a tak po castych foto prestavkach sme uz sli rovno hore. Teplota klesala a motorka prijemne hriala. Uplne dokonale prostredie, zvysujucou sa vyskou sa stracala zelena a nastupovali kamene a kontrastne zasnezene vrcholy okolitych hor. Zacali sa zbiehat mraky a jemne prsalo. Po mensej foto prestavke na vrchole sme sa rozhodli ze ideme do Val d'Isere, no asi v 1/4 zostupu sme sa otocili. Nemalo to zmysel, bolo vela hodin a ist tymto passom uplne po tme v dazdi sme nechceli. Cestou spat nas uozornili na vsadepritomne nebezpecenstvo zosunute kamene na cestu, ktore tam pred chvilou neboli.

Na druhu stranu passu nastastie neprsalo, tak sme sa este par krat zastavili na fotenie a potom si uz len uzivali cestu dole. Tento pass vo mne zanechal velmi dobry dojem i ked ine passy si mozno farebnejsie, viac exponovane a pod. Col de Iseran vnimam ako pochmurny, tmavy, priestranny, sychravy, romanticky pass kam sa rad opat vratim. Jednoducho moj oblubeny.
 

Den 5 : Lanslevillard, Mizoen, Huez, v La Grave odbocka na D211A po nej do Le Freney d' Oisains, Allemond, Saint Jean de Maurienne -  314 km

V noci mrholilo a rano nas potesilo slniecko. Ranajky boli o trochu lepsie (bolo aj maso) a v programe dalsie passy.

Tento odlahly pass bol prijemny, bez mnozstva ludi (francuzsko bolo vseobecne vyludnenejsie a aj cesty prazdnejsie). Hore sme polezali, naobedovali sa, pozreli nejake vyhlady, zasa nas strasil mrak z ktoreho aj trochu zaprsalo a pokracovali dalej.

 V La Grave nas GPS bezchybne naviedlo na D211A, ktora je siroka tak akurat pre jedno auto a traverzuje skalu. Co je pre ludi, ktori nemaju radi vysky celkom zazitok, najme na dvoch kolesach kde strata rovnovahy je dost neprijemna. Stretli sme tu dve auta a dost sme mali stres pri vyhybani. Pri ceste je sice maly murik, ale za nim uz len riadne strma a vysoka skala :-) Stali sme a fotili, vyzivali sa v tej istote, ktoru nam statie na vlastnych nohach prinasa...
 

Zazitok z D211A je naozaj dost intenzivny, aj teraz ma svrbia chodidla a dlane ked si pozeram tie fotky a pripominam prezite. Brrr.. ak je moznost, iste treba vidiet a prejst.
 

Ku Col de la Madeleine sa da prist klasickou cestou ako aj dobrodruznejsou cestou miestnych farmarov. My sme na zaver dna zvolili druhu moznost a podla GPS sa po uvodnych serpentinach dali doviezt do Montpascalu odkial sla cesta dalej, neskor sa zmenila z asfaltky na neudrziavanu asfaltku a neskor asfalt zmizol uplne.. zostala len neudrziavanost :-) Mne sa slo dobre, matuS na svojom Fazeri to mal trochu horsie, ale drzali sme sa statocne dlho... stali sme, fotili, miestny ujko co si bol po podojene mlieko takto vysoko sa nas starostlivo pytal ci sme ok a pokracovali dalej. Presli sme takto zopar km lenze cesta sa zrazu zhorsila a matuS uz dalej nechcel ist. Mozno cez den by sme to presli, ale uz bola celkom tma. Takze sme sa vratili spat do prvej dedinky a odtial uz sli po peknej ceste smerom do hotela. Ako zazitok to bolo pekne, sme sa dohodli, ze ked si matuS zadovazi normalnu motorku, tak to prejdeme. :-)  Zaroven sme zistili, ze v papierovej mape tato cesta nieje, gps ju ma ako nespevnenu a naozaj takou je.
 

Den 6 : Saint Jean de Maurienne, Beufort, Col du Petit St.Bernard, Col du Grand Saint Bernard, Nus    310 km

 Zopar passov, v pohode pocasie (az na dazd na Velkom Bernarde) a cesta do ubytovania v Nuse. Tam sme si chceli dat pivo v hoteli, ale mali len drahe flaskove Heineken, tak sme sli do miestnej krcmy (miestnost 5x5 metrov, jeden bar, par stoliciek pri bare, jeden stol na sedenie pre 2 ludi a chuda prsnata casnicka. Zabudla si na nasom stole mobil, tak jej hovorim (lepsie povedane ukazujem), ze ci je to jej, ona ze hej, toto som zopakoval znova v nadeji, ze sa nahne k nam a zoberie si ho... ;-) nezobrala. Navyse nas prekvapilo, ze nam doniesla dve male piva, tie sme vysmadnuti do seba hned hodili a objednali si dve velke. Asi prvy raz vytiahli velke pohare na pivo, lebo nejako ozili a bavili sa na nas. (dufajme ze kvoli pivu)

Den 7 : Nus, Soelden  578 km

 Serpentin uz bolo dost a vyslovene som sa tesil na dialnicny presun smer rakusky Soelden. V Milane pri zapche az do Bergama som toto nadsenie sice nezazival, ale neskor to bolo opat vo mne - nie vsak dlho, po par hodinach mi to uz zasa liezlo na nervy, navyse dost fukalo. Do Soeldenu sme presli cez uprsany Timmelsjoch a pomerne lahko nasli najlepsie a najlacnejsie ubytko (okolo 23 eur na noc na osobu). Kvalita domaceho ubytovania a zaparkovanie motoriek v stodole vedla traktorov a kosaciek nas naozaj uspokojovala. Pokecali sme aj s domacim z ktoreho sa vyklul tiez motorkar (Honda Transalp). Isli sme sa vyviezt hore k ladovcu po 20:00, aby sme neplatili myto. Prisli sme az k tunelu, ktory bol  neprejazdny, tak sme motorky nechali v 3/4 a zvysok vyslapali peso, aby sme sa odfotili pod tabulou v nadmorskou vyskou :-) Potom uz len tankovanie a spanok.
 

Den 8 : Soelden, Bratislava  750 km

 Znovu prejazd cez Timmelsjoch (nas domaci robil na mytnici :-) Plan bol ist na Grossglockner, dole v meste vsak poprchalo a bolo vsade zamracene. Bolo nieco po druhej a padlo strategicke rozhodnutie - ideme domov. Zajtra nedela, aspon si oddychneme a v pondelok s elanom do prace ;-).

 Kym sme sa dostali na dialnicu sli sme po pomerne plnej ceste, na dialnici sa to rozptylilo a cesta ubiehala v pohode. Sli sme skoro celu cestu 140km/h, raz stali kvoli jedlu a druhy potom matuS tankoval. Kvoli pracam na dialnici pred Grazom boli na ceste dlhe kolony stojacich aut, to sme vsetko obehli, ale na cervenu do tunela sme sa uz neodvazili (ako vcera vecer). Preto nas to trochu zdrzalo, ako aj asi 15km usek kde bola doprava zuzena do jedneho pruhu a islo sa na jednotke krokom. Potom sme zasa nasadili rychle tempo, hucal som si do helmy nezmyselne nemecko-taliansko-francuzske slova v pretvarke, ze spievam a okolo 20:00 nas vitala burka vo Viedni, ktorej sme sa zazracne vyhli. Okolo deviatej sme uz boli na Slovensku...

Zaver

- bacha na kravy, cyklistov  a padajuce kamene
- bacha na slabe ranajky, drahe ubytko a drahy benzin vo Francuzsku a Taliansku


Tato Alpska moto dovolenka splnila a predcila vsetky ocakavania, ktore som mal. Hladate romantiku, krasnu prirodu a dobre cesty? Chodte do alp, len nie do tych rakuskych - tam je hrozne plno. Trasu sme nie nahodou vybrali takuto, aby sme si aj zajazdili a videli zaujimave nepreludnene miesta. Najazdili sme nieco cez 3900km a okrem uvodneho a zaverecneho dlheho presunu to bol zaujimavo straveny cas. Vstavali sme pred siedmou, denna rutina v baleni a odbalovani sa stale zrychlovala, a cely den sa jazdilo az do vecera. Na pauzu nebol cas pri nasom plane, preto aj to vidno na fotkach. Nebol cas, bol som fotografujuci motorkar, nie fotograf na motorke :-).  Kazdopadne to neberem ako staznost, stihli sme toho velmi vela co je super.

Prechod z alpskych a rakuskych ciest na krasne bratislavske vyjazdene kolajnice je naozaj citelny a hlavne vecer ked som siel domov cez mesto. Aspon som sa rychlejsie aklimatizoval spat na dennodennu realitu.

Este tyzden po navrate som citil dlane otlacene zo serpentin a nekonecnych klesani.  Teraz je to uz ok a bol som sa uz previest :-). Cistenie motorky po takom tripe bolo dost neprijemne, navyse je zafrkana drobnymi asfaltovymi prskancami.

Pri dalsich fotkach a zazitkoch dovidenia...