Mototrip Slovinsko 2009

Nepresiel ani mesiac a uz znovu sedime na motorkach a smerujeme pozret krasy Slovinska, dolomitov a rakuskych alp po cestach aj necestach. Vsetko starostlivo naplanovane Matusom a k stabilnej dvojke sa pridal novy clen Ales na BMW 650 Xcountry s nanutenym terennym obutim. Cakaju nas zasa lahke sotolinky a mnoho komercne nezhyralych lokalit.

1.den:

Ales meska, cakame ho na hraniciach kratiac si chvilu lepenim dialnicnej znamky a obdivovanim hydraulickeho stojanu na LTcku jedneho ceskeho kolegu. Stretame dve partie chalanov, ktori idu na Grossglockner a prajeme si navzajom stastnu cestu. S pol hodinovym meskanim sa priruti batozinou obrasteny Ales a po uvodnych formalitach vyrazame.

Cesta dialnicou ubieha bez problemov a nasa letecka formacia pristava na fajnovych Slovinskych cestickach v Crna na Koroskem. Lahkou lesnou cestou sa posuvame do okresu Solcava a v prvej zakrute pada Matus ako prvy. Nic kriticke, len sa suchol na zem a predbehlo ho zadne koleso. Fotim, dvihame motorku a jazdec si vycita svoju chybu. Pokracujeme dalej a kochame sa prvymi krasnymi vyhladmi, lukami a kravami.

Schadzame skratkou k hlavnej ceste a zo skratky sa vykluva cesta cez kravske pasienky, cize musime odstranovat zabrany ktore su na ceste. Je to dost prudky zjazd a offroadovemu novacikovi Alesovi sa paci hned prva buda kde uz chce zakempovat. Kvoli zlemu terenu sa vsak dohadujeme inak a ideme na asfaltku do Logarskej doliny. Pri otacani sa na travnatej ploche motorku dava na zem aj Ales, nevidel som ako, ale vraj nezne a bezbolestne. Cesta dolu je narocnym klesanim a zjavne sa uz velmi nepouziva. Fotky hovoria za vsetko. Prvy den sme taketo chutovky necakali. Schadzame k hostincu na hlavnej a pokracujeme do doliny.

Platime vstupne 4 EUR a po chvili stojime pri informacnej kancelarii kde nam informacie neunavne a na viac krat poskytuje mila slecna. Najlacnejsie ubytko za 27 EUR / noc / osoba, co sa nam moc nepozdava. Po viacnasobnych pokusoch nam slecna odporuca svoju tetu, ktora ubytovava v sope pri sene za 11E + 3E za ranajky. Zda sa nam to super napad a ideme sa okamzite ubytovat a odlahceni o batozinu vyrazame k miestnej atrakcii – vodopadu. Parkujeme, zamykame prilby super duper mega cool retazou, ktora je sice nova, ale blbne a po zamknuti nejde otvorit. Skvele, chalani bojuju so zamkom a uvodne usmevy sa casom menia na seriozne pohlady a skarede slova, lebo riesit hned prvy vecer rezanie retaze a bojovat o prilby dobrovolne zamknute sa nam velmi nechce. Navyse su zamknute na nevhodnom mieste na Alesovej motorke, asi ju rozpilime, kram jeden 🙂 Prestavam fotit a idem to vyskusat ja, po chvilke sa mi to dari, ale trpi Matusova prilba, lebo take rychle otvorenie zamku sme necakali a neboli sme pripraveni chytit prilbu. Ma oskrete plexi a odlupnuty kusok oranzoveho laku, cize KTM goes down po druhy raz 😉

Zaciname turu k vodopadu, v moto veciach to nie je nic prijemne, nastastie je vsak uz podvecer a je to len 10 minut chodze. Vodopad je pekny a aj vyhliadkovy bufet, ktory je pri nom postaveny. Fotime sa, priblizujeme sa k vodopadu, aby sme ho citili a schadzame spat do doliny. Prechadzame opat okolo informacnej budky a slecna akurat konci sichtu, tak ju nezne blokujeme a lanarime na pivo. Je mila a po par minutach nas pozyva k nej domov. Nateseni z miestnej pohostinnosti a spoznavania ludi ju nasledujeme a onedlho uz sedime u nej na zahrade pri pive (v Slovinsku je urcita miera alkoholu povolena aj pri soferovani). Pridava sa k nam jej frajer Grega a pocas celkom veselej debaty prichadza este ich kamaratka. Doladujeme s nim tipy na to co treba vidiet v Slovinsku, fotime sa, nahravame si na video znacku cierneho vina a opustame tychto milych ludi. Ideme do nasho sena dat si riadnu veceru. Skoda, kludne by sme zniesli este aj dalsie pivo a prespanie u nich v sope. Nechceli sme vsak otravovat a kedze sme boli bez veci, nemali sme ani ako sa odvdacit za pohostenie. (Sucastou Alesovej povinnej vybavy je okrem lekarnicky a spodneho pradla aj flasa vina a gel na vlasy).

V bezpecnej vzdialenosti od sena sme vytiahli varic a uvarili to naj co sme mali a zbehli este na obcerstvenie do nedalekej restiky. Cas spanku prisiel – jeden matrac bol ustlany pre niekoho a mysleli sme, ze ten clovek uz nepride. Prisiel, celkom vysmiaty anglican sa zabaval bud na nas ako sme sa tam k nemu nasackovali s kopou smradlavych veci, alebo len tak bol vychechtany z debaty s ludmi s ktorymi bol vonku. Nas budicek o siedmej mu vraj nevadi…uvidime rano….

2. den

Vstavame, Ales uzimeny, anglan zasa vysmiaty a Matus ako vzdy prvy v sprche. Poslednemu Alesovi sa uz neusla tepla voda, tak to mal aspon osiezujuce. Anglan po nom este viac, ale ani to mu nezobralo usmev. Urcite ich zohriali aspon dobre ranajky, ktore nam domaca pripravila.

Za asistencie cinskeho prasata a anglicana sme sa pobalili a s pozehnanim a odfotenim od buduceho ucitela sme vyrazili na Palvicevo sedlo, aby sme spravili par km po Rakusku a nasledne sa zasa vratili do Slovinska. Ales si rano musel vymysliet iny system uchytenia batoziny, lebo tankvak a ruksak pripevneny gumami na sedadle pasaziera niesu pohodlne riesenia na jeho masine. Podarilo sa mu to s preglejkou, ktoru v sope nasiel a od tohto momentu sa z toho stava jeho ranny ritual. Improvizacia na jednotku.

Po zopar slepych cestickach sme dorazili do Zgornjie Jezersko a tam sa tulali po lesoch a luke. Vyborne miesto, aj offroad celkom zjazdny a zopar narocnych usekov bolo fajn. V jednom prudkom otacani KTM zasa padla a v tomto momente som tieto pady prestal pocitat. 🙂 Cesta za Spodnje Jezersko bola podla informacie od domacich neprejazdna, resp. zakazana, a mohli by sme mat problem s polovnikmi. Neprestrielne oblecko sme nechali doma, tak sme skusali ine trasy. Siel som prvy po tvrdej lesnej ceste a uz celkom sebavedomy (KTM padlo, Alesovo bmw uz padlo tiez) som zle vybral jednu zakrutu, sadol som si, aby som ziskal vacsiu stabilitu nohami na zemi a zlakol som sa Alesa, ktory siel dost blizko za mnou.. tak som tomu pridal a to ma dost rozhodilo, krcovito som sa drzal motorky, nie a nie ju pustit a tak sebou z trucu plesla o zem a mne na nohu. Dost to bolelo, museli sme dat pauzu a dakoval som, ze ma pred mesiacom osvietilo a kupil som si poriadne cizmy do terenu. V beznych cestnych by som mal asi clenok na kusky.

Noha mi brnela, ale predsa nebudem padavka, idem dalej. Nohu urcite nevyzuvat, az vecer na ubytku treba pozret co s nou je.

Z tejto pevnej cesty sme odbocili na nevyuzivanu cestu plnu kamenov a travy, islo sa opartne a pohodlne. Nasledovalo vsak klesanie, ktore bolo dost prudke a v jednom useku Alesovi smyklo predne koleso na plochom kameni a uz lezal na zemi. Po dvihnuti motorky sme zistili, ze urobil dieru do motora a vytiehol mu olej a je treba zist do civilizacie a riesit opravu.

Zisli sme na prvu farmu (uz sme na nej dnes boli, takze druhy krat na tom istom dvore) a Ales poziadal domacu o pomoc. Manzel bol na slavnosti spojenej so strihanim oviec a tak nasledovalo hladanie alternativy a odkrytie poskodenej casti, aby sme vylucili ulomky vo vnutri. Chceli sme to zalepit tekutym kovom, ktory sme samozrejme nemali a ani nevedeli, aky olej ide do jeho masiny. Kedze bola nedela, tak stopovanie edvencrakov na hlavnej ceste bol asi naj napad na ktory sme sa spoliehali. Zauradovala vsak pohostinnost domacej (ponukla nas vodou, nevyhnala nas), ktorej sme sa rozlozili na dvore – zavolala miestnemu mechanikovi, ktory prisiel na tuto farmu, videl co mame za problem a za 20 minut prisiel spat aj s potrebnym vybavenim. Medzitym sme na internete zistili potrebny typ oleja a domaca pani bola tak aktivna, ze nam aj zavolala na najblizsiu PETROL benzinku. Boli sme v uzase a nestihli ani svojpomocne nijako reagovat – tak mi ostalo len jedine – ist ten olej kupit. Nez som prisiel kov zatuhol a mohli sme skusit naliat olej a nakopnut to. Drzalo to perfektne, mechanikovi sme podakovali a nechcel ani euro za to, ze s nami stravil cas a material. Podakovali sme, kupili na farme bio klobasky a chlieb, a asi po 2h prestavke sa pohli dalej. Domacej chybat nebudeme, ale malemu chlapcovi s ktorym sme hrali futbal asi hej. Aspon chvilu.

Zvysne jazdenie tento den potom ubiehalo v trochu miernom tempe, ale celkom sme sa rozbehli a vychutnavali si uz len asfaltove cesty smerom k Bohinjskemu jazeru. To uz bola cesta v pohode a aj po frekventovanych cestach. Zacinala mi haprovat motorka pri brzdeni a signalizovat chybu v elektronike. Pri dojazde na benzinku mi to dokonca cele zdochlo a pripisovali sme to zlemu benzinu. Na pripadnu druhu moznost – poruchu elektroniky benzinoveho cerpadla som bol pripraveny, takze som bol relativne kludny. Natankoval som a zvysne kilometre tento den prebehli bez dalsieho problemu. Radsej nech noha boli (bolela) ako keby mala motorka strajkovat.

Ubytko sme nasli este pred Bohinjskym jazerom, na odlahlom mieste nad dedinou Jereka. Po akceptovani podmienok sme si hned otvorili pivo rovno na dvore, na co domaca reagovala okamzitym poucanim o vecierke a nocnom klude kvoli inym hostom. Tak sme jej museli vysvetlit, ze nejsme alkoholici a nemame celu basu piva. Upokojila sa a nase vecerne rozjimanie na balkone bolo nicim nerusene. Ja som si predtym schladil bolavu nohu v sprche…

3. den

Ranajky nam pripravila stara pani, ktora vecer sedela na lavici pod stromom a vylupovala hrach. Ini hostia v tomto zariadeni neboli, takze sme mali aj dost teplej vody a kopec casu na ranne ritualy. Sikovne sme sa pobalili a vyrazili smerom k jazeru. Jazero pekne a kupat sa nam nechcelo, aj ked Ales nieco spominal.  V dalsej dedine pri hladani offroad skratky mi zkapala motorka uplne a celkova elektronika bola kaput. Neslo nic napajane z baterky, ale ja som na najhorsie bol pripraveny – len na vymenu baterky nie 😉  Nastastie sa to vyriesilo len dotiahnutim kontaktov baterky, ktore dostali zabrat uz minule v rumunsku a az tu sa to prejavilo. Pokracovali sme smerom na dedinu Radovna, ktora bola vypalena kvoli pomahaniu partizanom a pojazdili sme si aj po lesnych cestach. Vlastne na tejto severnej strane Triglavskeho narodneho parku boli skoro vacsinou sotoliny. Ales si zasantil v blate na svojom bicykli a naozaj sme museli uznat jeho schopnosti aj odvahu, ze sa do cesty od tazkej techniky vrhol na moto.. sice sa po 10m skoro vrhol hlavou do stromu, ale nastastie to ustal a potom skoro zramoval mna, ked som kameroval jeho prejazd blatom.

Neskor sme sa dostali na sedlo Vrsac kde sa zdalo, ze aj zmokneme, ale nastastie nas to obislo. O to krajsie vsak boli pohlady na skaly okolo nas ked sme stupali do tohto sedla. Ubytovali sme sa v dedine Log pod Mangartom a isli hore na platenu cestu k Mangartu. Kedze uz bol vecer, myto nikto nevyberal a mali sme tuto nadhernu cestu zdarma a prvy krat sme si uzili chladneho pocasia a krasnej vysokohorskej samoty, ticha a krasnych vyhladov. Pofotili sme sa, na chate pod Mangartom nas Ales „pozval“ 😉 na vybornu strudlu a po olutovani, ze nespime tu za menej evry sme zisli do dediny kde sme boli ubytovani.

4. den

V noci trochu sprchlo, ale rano bolo prijemne. Okolite kopce osvetlene slnkom a ranajky na zahrade posobili blahodarne na nase mysle, ale tela uz citili dost unavu. Presli sme este cez Predel do Talianska kde sme si pozreli pevnost pri jazere Lago Del Predil a trochu posnorili v jej utrobach. Vratili sme sa opat do Slovinska na peknu cestu popri rieke Soca a vsade stratavali raftakov a obdivovali cistu vodu. Na jednom mieste sme mali tip na peknu cestu po uboci kopca, ale museli sme prejst cez lanovy most. Zdalo sa, ze nas to udrzi a po zistovani ci je na druhej strane vobec cesta sme cez most presli a dobre sme urobili. Cesticka bola vyborna a na jednom mieste pri kravach sme zasa v tieni oddychovali a otvarali branu.

Presunuli sme sa do dediny Ljubinj odkial ide pekna klukata cesta na hreben odkial sa pustali paraglajdisti, zial posledny usek je pre vozidla zakazany kvoli ochrane zdroja pitnej vody a farmam. Este cestou hore sme sa vsak stavili na chate kde nam chlapik spravil hostinu. Ales vymyslal s bielkovinami a potom nam zavidel hustu chutnu polievku s extra klobasou. Mnam to bolo dobree.. aj teraz som hladny.

Uz bol podvecer a treba aj spat niekde – nad mesteckom Most na Soci sme nasli turisticku ubytovnu Siroko, ako inak uplne v pazi od hlavneho turistickeho ruchu. Trochu sme mali obavy o uroven, ale bolo to velmi dobre (ako vsetko doteraz a to sme sli po nizkych cenach), v domacej kuchyni sa robili knedle, vedla stavali velku stodolu/garaz pre traktory a v kravinoch sa veselo krmilo. Zlozili sme si veci a sli sme pojazdit okolie kde boli pekne cesty s regulernym dopravnym znacenim – casto vsak bez asfaltu. Spravili sme este celkom pekny okruh a navrat do ubytovne bol uz sprevadzany aj psychickou unavou. Natankovali sme, kupili na pumpe povoleny doping a vratili sa do ubytovne. Pri nej vsak este bola znacka na nejaky kopec a mala to byt zjazdna cesta aj pre velke motorky.. tak sme ju skusili, ale po asi 5tich skokoch, ktore sme si velmi uzivali sme sa rozhodli vratit spat. Bolo uz neskoro a netreba niektore veci silit. Pri vybalovani nakupu som zistil, ze to trieskanie v kufri nie je pre plechovky dobre a tak moj kufor a Matusova bunda trochu smrdeli od piva. Keby len od toho smrdeli… 🙂

Vecer sme uz len sedeli pod brezou a pozorovali ako netopiere chytaju nocnu haved a ako slovinske decka chytaju nejake potkano potvory, ktore tam behali po elektrickom vedeni.

5. den

Rano sme si pochutili na bohatom carpacciu a poobzerali este okolie ubytovne. Krasny vyhlad do doliny, trochu sme zapozovali fotaku a sli sme smerom na lazy a farmicky v kopcoch za Idrija smerom na Vojsko, kde su kvalitne sotolinove zakruty s velkym stupanim. V nich sa Ales smykol a pauzovali sme v tieni stromov. Teplo bolo uz od rana a camel bagy sme velmi ocenovali. Aj tento pad ubral na pohode a do terenov sme sli opartnejsie. Pokracovali sme dalej po lesnych cestach a obdivovali prirodu. Na jednom mieste aj pripravovane prasiatko na opekacku, skoda ze nebolo v case nasho prejazdu hotove 🙂  GPS si s nami trochu zahralo hru a cesty zrazu niet.. tak sme sa vracali a motali nekonecnymi cestickami pri Vojsko ktore su len spevnene cesty bez asfaltu. Ales znovu obnovil motorke zranenie a olej zasa presakuje. Vydrapali sme sa narocnejsimi zakrutami v skalach smerom na Cepovan a rozhodli sa ist do prveho obchodu kupit tekuty kov. Po mensich chaosoch v navigacii od domacich sme to vyriesili v Novej Gorici.

Motor sme zalepili na parkovisku miestneho supermarketu a presuvali sme sa do mesta Kobarid kde boli rozdane takticke pokyny – my s matusom ideme na Kobarisky Stol a Ales nas pocka na slovinsko talianskej hranici, lebo Stol bol offroadovy. Plan bol taky, ze pojde s nami az po koniec asfaltu a dobre, ze tak urobil, lebo na Stol bol zakazany vstup motorkam. Stol je krasne exponovany kopec s sirokym vyhladom a je skoda, ze nam nebol dopriaty. Skusali sme najst alternativnu cestu, ale pre motorky ziadna nebola. Obchadzat kopec o osmej vecer bola hlupost a ani domaci radcovia nevedeli nic ine poradit, navyse sa cudovali tomu zakazu. Ubytovali sme sa v dedine Breginj a na izbe sa potesili pocitacu s funkcnym internetom. 

6.den

Prisne stanoveny budicek na tri fazy bol dodrzany, aj ked trochu sme sa pozastavili, ked v sprche behal mini skorpion. Ten bol  nastastie znacne dezorientovany matusovou dlhou a horucou sprchou. Supli sme si ranajky a smerovali na Panoramica Del Vette, co je cesta s krasnymi vyhladmi v taliansku z casti asfaltova a z casti nespevnena.  Panoramica bola uzasna, dokonale vykompenzovala to ranne vstavanie a oblacnost nam poskytla hned niekolko verzii vyhladov. V plane boli aj offroadove vyjazdy no lokalne zakazy nam radost prekazili. Nechceli sme riskovat pokuty a tak sme prestali vymyslat a aj Alesa ukludnili tym, ze sme jazdili uz len asfalt smerom na Cortina D’Ampezzo. Jazda poskytovala stale nadsenie, ale znechutenie z toho, ze sme nemohli kopirovat cesty od Taliana posobilo tak, ze sme prestali improvizovat a sli pod rakusky Grossglockner este dnes. Miestami sme bolu uz tak unaveni a znechuteni, ze sme pocas zastavok nezosadali z motoriek a fotilo sa len tak, ze som Alesovi podal fotak.

V Lienzi sme mali trochu problem s ubytovanim, lebo sme sa nevybrali smerom na Grossglockner, ale mimo, aby nebola vysoka cena. Vsetko bolo obsadene az do momentu ked v miestnej krcme Ales nasiel ochotneho pajaca, ktory nam na retro mopede Puch siel v podnapitom stave ukazat cestu. Samozrejme sme ho na prvom semafore stratili, lebo sa predral az dopredu co sme my nemohli. Tak sme sli do hotela, ktoreho nazov sa podobal na to co nam radil a zistili sme cenu, ktora sa nam nepozdavala. Medzitym sme mopedaka videli ako lieta mestom a bezradne nas hlada. Presli sme do dediny Amlach a na druhy pokus si nasli ubytovanie v hotelovej casti miestneho kempu za vybornu cenu. Tu nas dostihol sefko na mopede a stale chcel, aby sme sli do 4 hviezdickoveho hotela jeho tety. Hotel sme uz mali vyplateny a to co nam tvrdil neznelo prilis doveryhodne sudiac podla jeho vzhladu a spravania, tak sme slusne odmietli.

Dobra esusova vecera na balkone a vychutnavanie si vyhladu na kemp a bazen trvali len chvilu. Pomaly sme uz hodnotili dovolenku ked prisli mraky a zacalo liat ako z krhly.. presunuli sme sa dnu a mysleli na nase prachom obrastene motorky ako sa umyvaju. Zaspali sme po slusnej davke meditacie…

7.den

Motorky bohuzial umyte, ranajky ako maju byt a neiste pocasie. Hore mrholenie, no s nadejou, ze sa to potrha a bude fajn. Kedze prejazd Grossglocknerom sa plati, rozhodli sme sa ist az po mytnicu a tam zhodnotit situaciu. No uz cestou k nej zacalo poprchat a mokra cesta nas drzala v ostrazitosti na nasich terennych pneumatikach. Cim blizie k mytnici sme boli tym to bolo horsie a platit 18E/motorka by neposkytlo ziaden pozitok v zlom pocasi, tak sme sa otocili a cez Villach a Graz leteli domov. Cely den bolo chladno, ale za Grazom sa ochladilo este viac a zacalo aj prsat. Dazdu sme sa snazili ujst, ale chytil nas o niekolko desiatok km dalsi a silnejsi. Zmokli sme teda riadne, najma v cizmach sme sa dnes pre zmenu necitili len vo vlastnej stave. Preckavali sme na pumpe a zmykali mokre vrchne casti oblecka. Matus s Alesom vymenili aj ponozky, mne uz to bolo jedno. Asi 30km pred Viednou nas privitalo slnecne a 28 stupnove pocasie, ktore vydrzalo az do BA a umoznilo nam preschnut. Bol to prvy den kedy sme sa vobec nepotili, takze dovolenka ukoncena dokonalym motorkarskym optimizmom.

Sme doma, mame za sebou 2111 km a zacinaju doznievat zazitky a pocity slobody, ktore sme tam prezivali. Je zhruba tyzden po prichode a uz by som znovu sedel na motorke a zohrieval si obed na plynovom varici niekde na luke, alebo na horskom sedle…

Pridajte komentár:

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.